Obec Temeš leží v južnej časti Strážovskej hornatiny v hlbokom ľavostrannom údolí potoka Belanka.
Obec bola založená v roku 1332 na nemeckom zákupnom práve (Temeš) a to tak, že zámožný škultét sem priviedol novousadlíkov. Spravidla nimi boli poddaní s právom sťahovať sa, ktorým boli rozmerané jednotlivé osadlosti a ich poľnosti do lánov. Poddaní platili od pôdy pevne stanovené peňažné poplatky, avšak novoutvorené lokality boli na určitý čas - lehotu - oslobodené od akýchkoľvek poplatkov. Výraz 'lehota' sa skoro ujal aj ako miestny názov. Temeš ako lehota bol spomenutý v roku 1333 pod názvom LEHOTA TEMEŠ VOCATA.
V kráľovskom denníku vo Viedni je zachytené, že obec založili s cieľom dobývania rudy, striebra a zlata. Patrila Bossányiovcom. Zo starších dejín obce sa uvádza jej vyplienenie za husitských vojen v roku 1432 - 1433 Jakuom z Motešíc a Petrom z Košece. Od tohto obdobia s dedina rozrastala len pomaly. V roku 1715 mal Temeš 8 domácnosti a bol pod správou banského podnikateľa baróna Hellenbacha. V čase urbárskej regulácie Márie Terézie (1740-1780) držal Temeš Juraj Hellenbach, príbuzný baróna. Dedina mu povinne odvádzala 30 zlatých na usadlosť. Robotovať sa muselo len pri vození trusu na majer a počas žatvy museli byť k dispozícii traja ženci. Naturálna renta bola vyrubená za 3 merice ovsa.
Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec, tkali koberce. Od 18. storočia ojedinelo aj drotárčili a podomovo obchodovali so sklom, lebo v roku 1747 trenčianski jezuisti vybudovali v Gápli majer a sklársku hutu, ktorá produkovala rôzne sklárske výrobky a tabuľové sklo. Tu našli prácu aj obyvatelia Temeša. Tovar roznášali vo veľkých prútených košoch na chrbte. Až do polovice 20.storočia toto obchodovanie predstavovalo takmer jediný zdroj príjmov do domácnosti.
V období 19., ale najmä do polovice 20.storočia obyvatelia Temeša našli prácu ako sezónni robotníci na poľnohospodárskych majetkoch na južnom Slovensku a v Čechách.
V roku 1926 sa robil súpis chudobnejších krajov, kde v rámci Nitrianskej veľžupy boli zaradené aj obce Valaská Belá, Čavoj, Temeš. Príčina sa hľadala najmä v nevýhodnej polohe skalnatý, hornatý, neúrodný povrch. Vzdialenosť od železnice 20 km, zánik gápelských sklárni. Zaujímavosťou je, že napriek nízkej životnej úrovni bola v tom istom roku (1926) postavená kaplnka v neoklasicistickom slohu zasvätená PANNE MÁRII LURDSKEJ.
V roku 1927 bola zriadená jednotriedna štátna ľudová škola. Jej 1.učiteľom bol Jozef Benčík. V roku 1930 bola obec vybavená knižnicou so 150. zväzkami, čo sa v danej dobe považovalo za nadštandardné vybavenie.
Vojnové roky znamenali aj pre našu obec strach, utrpenie, biedu a v niektorých rodinách aj nesmierny žiaľ a smútok za svojimi blízkymi, ktorí vo vojne položili svoje životy. Obdobie SNP je obdobím hrdinstva vtedajších občanov Temeša, preto že sa s odvahou pomáhať partizánom, ktorých bolo v okolitých horách niekoľko desiatok. Slová 'Nemci idú' stačili vyvolať v dedine najväčší strach pred streľbou a zajatím. Za hrdinstvo, ktoré obyvatelia v období Povstania preukázali, získala naša obec vyznamenanie Povstalecká obec II. stupňa.
V pamätnej knihe sa uvádza: V roku 1943 nastala zmena, boli prvé voľby, starostom obce sa stal Michal Trn, po ňom Ján Šedlík, neskôr Jozef Mazáň. Táto doba sa niesla v znamení budovania a tiež nového života. V roku 1942 bola daná do prevádzky nová budova školy.
Medzi učiteľov, ktorí pôsobili v tejto škole spomeniem len niektorých. Vincent Plško - riaditeľ školy, Elena Plšková, Magda Matulová, Jarmila Pešková, František Koreň, Žofia Lukáňová, Aurélia Zengó, Paulína a Alexander Sládok, Božena Sobotová, František Sobota, Peter Formela, Mária Formelová, Emília Selecká, Dana Šebová, Žofia Šedíková, Eva Bajerová a ďalší.
